Tento víkend bolo Slovensko posadnuté
sexom. V sobotu žiadali sexuálne menšiny uznanie svojich
práv, v nedeľu žiadali katolícki aktivisti zákaz potratov
a v horách sa začala jelenia ruja...
Prepáčte, musel som to trochu odľahčiť,
lebo dnes budeme hovoriť o takej vážnej téme, až sa zdá, že sa kvôli nej
pozabíjame, hoci obe strany tvrdia, že to robia v mene lásky. Naozaj sa
nechcem zaoberať hlúpymi obvineniami z toho či ono tábora, veď plamenných
prejavov už bolo dosť. Čo si chcú títo ľudia vyčítať? Kričať na organizátorov
Dúhového pochodu, že si tento deň zvolili naschvál, aby zatienili Medzinárodný
deň mieru, je taký nezmysel, ako obviňovať organizátorov Národného pochodu za
život, že ich heslo „bojujme za život“ súvisí s tým, že v nedeľu bol
Deň ozbrojených síl SR. Ak si chceme rozumieť, musíme sa najprv počúvať a sledovať
namiesto pochodov niektorých skupín v uliciach aj ich myšlienkové pochody,
preto to zoberme pekne od počiatku (alebo od počatia – ako by si želali ochrancovia
nenarodeného života).
Radikálne právo na potrat sformulovala
americká feministická filozofia a predovšetkým profesorka morálnej
filozofie slávneho Massachusettského technologického inštitútu Judith Jarvis
Thomsonová. V roku 1971 jej vyšiel v časopise Princetonskej
univerzity Philosophy and Public Affairs legendárny článok nazvaný Obhajoba potratu. Myšlienky a argumenty
tohto textu sa dajú zhrnúť do dnes už klasickej vety, ktorú po nej opakuje
niekoľko generácií feministiek: Žena má právo rozhodnúť sa, čo sa bude diať s jej
vlastným telom. Thomsonovej argumentácia nie je založená na populárnych
hádkach, či a odkedy má plod právo na život – toto právo nepopiera. Tvrdí však,
že toto právo nemôže byť oddelené od práv bytosti, ktorej telo plod využíva.
Práve v tom vidím kameň úrazu a bod, v ktorom sa rozchádzam s oboma
súperiacimi tábormi.
Nie som zástanca potratov – veruže nie.
Viem, aká je to bolesť, keď pár príde o nenarodené dieťa a viem, akú
úľavu prináša, keď niekomu pomôžete správne sa rozhodnúť – sám som jednu ženu
prehovoril, aby si nechcené dieťa nechala. No zároveň viem, že takto lacno
otázka nestojí. Britský filozof John Stuart Mill sformuloval v eseji O slobode
jednu veľmi dôležitú tézu, ktorú by sme pri podobných dilemách mali mať vždy na
pamäti: „Musí existovať oblasť, do ktorej
sa právo nemá čo pliesť.“ Inými slovami, musia existovať situácie, v
ktorých si moc nebude vynucovať naše svedomie. Opak by znamenal, že by sme z morálky
urobili nielen slúžku teológie, ale aj otrokyňu práva. Preto napríklad podviesť
manžela alebo manželku je v západnom svete nemorálne, ale nie je to
trestné – ak len nechceme, aby sa naša právna kultúra približovala ku kultúre Saudskej
Arábie. Áno, usmrtenie ľudského plodu je morálny problém. A nemožno ho
degradovať na cynickú výhovorku „je to moje telo, môžem si s ním robiť, čo
chcem“. Žena by si mala v tej chvíli uvedomiť, že už nerozhoduje len o svojom
tele, ale aj o niekom inom. Ale v konečnom dôsledku by to malo byť
predovšetkým jej vlastné rozhodnutie. Spoločnosť by mala podporovať zodpovedný
prístup mužov k rodičovstvu a žien k materstvu – ale túto
výchovu by mali ľudia absolvovať pred splodením dieťaťa – po počatí by to malo
byť intímne právo ženy. Keď hovorím o intímnom práve, nemám na mysli
Thomsonovej rezolútne a neempatické výkriky, akoby to automaticky
znamenalo zelenú pre potrat. Mám na mysli iba to, aby sme v tom okamihu
citlivo podporovali zodpovednosť samotnej ženy.
Jedným zo základných argumentov
katolíckych aktivistov a teológov je, že ľudský život má najvyššiu hodnotu
a má prednosť pred akýmkoľvek iným rozhodovaním. Faktom je, že aj taký
obhajca práva na potrat ako je austrálsky filozof Peter Singer priznáva, že
liberálom sa dosiaľ nepodarilo nájsť žiadnu morálne opodstatnenú hranicu, ktorá
by oddeľovala embryo od novorodenca. A ich argumenty zlyhávajú aj tam, kde
treba vyvrátiť názory konzervatívcov, že plod je nevinnou ľudskou bytosťou. Napriek
tomu je predčasné robiť z toho akékoľvek fatálne závery – konzervatívci totiž
až príliš často zabúdajú na to, že ak hovoríme o vývine ľudského plodu,
mali by sme za diskusný stôl okrem teológie prizvať aj vedu a filozofiu.
Argumenty katolíckych fundamentalistov sa totiž často zakladajú na poverách,
ktoré už dnes odmietajú aj významní teológovia – za všetky spomeňme aspoň názor
tradovaný od čias stredovekej scholastiky, že dieťa nadobúda dušu, keď sa pohne
v lone matky (dnešná veda už dokázala, že plod sa začína hýbať najneskôr v šiestom
týždni po oplodnení, teda dávno predtým, než to matka začne cítiť). A predovšetkým,
čoraz viac vedcov a filozofov odmieta tézu, že hodnota života plodu je
rovnaká ako hodnota narodeného dieťaťa. Práve spomínaný austrálsky filozof Peter
Singer, ktorého kniha Oslobodenie zvierat
odštartovala medzinárodné hnutie za ochranu práv všetkých živých bytostí, nám
pripomína, že ryba je z biologického hľadiska „uvedomelejšia“ ako
trojmesačný ľudský plod. Toto poznanie môže byť pre mnohých tradicionalistov
neprijateľné už len z princípu, no je dôležité pre pochopenie filozofickej
výhrady, že nazvať katolícke aktivity „hnutím za ochranu života“ alebo „hnutím
za právo na život“ je jednoducho nesprávne, nie je to dobrý názov.
O čo ide týmto ľuďom? Chcú povedať,
že každý život je hodný ochrany? Nie. Títo ľudia si nectia každý život. Je im
cudzie environmentálne vnímanie rovnakej hodnoty všetkých biologických druhov,
radi sa považujú za miláčikov Boha či Univerza a v zhode s biblickým
učením sa tak trochu narcisticky vidia ako tí, ktorí panujú „nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom,
nad dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plazmi“.
Väčšina z nich nemá morálne výčitky, keď si pochutnávajú na kuracích
prsiach, teľacom rezni či bravčových klobáskach, hoci (citujme z Praktickej etiky Petra Singera) „teľatá, ošípané a dokonca aj
zosmiešňované sliepky majú pred ľudským plodom obrovský náskok, a to bez
ohľadu na štádium vývoja“. Iba ľudská arogancia nám bráni uvedomiť si, že
medzi človekom a inými živočíšnymi druhmi nie je neprekonateľná priepasť a v prípade
ťažko duševne postihnutých ľudí a vyvinutejších živočíchov sa dokonca
prekrýva. Čiže motiváciu „ochraňovať život“ beriem len od katolíckych
vegetariánov – v opačnom prípade by pri konfrontácii filozofických
etických argumentov zlyhali.
Takže to znamená, že títo ľudia chcú
chrániť akýkoľvek ľudský život? Opäť nie. Vidieť v dave ľudí pochodujúcich
za život napríklad Daniela Lipšica je chvíľami až zábavné, pretože to bol práve
Daniel Lipšic, ktorý 6. februára 2003 najplamennejšie presviedčal poslancov
nášho parlamentu, aby sa Slovenská republika zapojila do útoku na Irak. V tom
prípade už necítil potrebu chrániť akýkoľvek nevinný ľudský život? V tom prípade
bol ochotný akceptovať teóriu menšieho zla? Je život ľudského plodu cennejší
ako život zdravého irackého dieťaťa? Alebo rómskeho? (Narážajúc na prítomnosť
extrémistov v Košiciach). Je to rovnaká alebo aspoň podobná morálna dilema
ako tá, ktorú podstupuje nešťastná tehotná žena.
A tak sa dostávame možno k najpodstatnejšej
myšlienke, že ľudský život je oveľa viac ako potratmi ohrozovaný neúctou.
Neúctou voči tým, ktorí žijú v strašných podmienkach a nás ich
situácia necháva chladnými. Neúctou voči trpiacim, ponižovaným, chudobným,
vyčleneným z väčšinovej spoločnosti. Nie náhodou pápež František vo štvrtok upozornil,
že katolícka cirkev sa až príliš zaoberá potratmi, homosexuálmi a antikoncepciou.
„To nejde!“ povedal a zdôraznil, že je dôležité vnímať kontext. Táto
kritika nebola motivovaná len tým, že vo svete neexistuje náboženstvo, ktoré by
bolo také posadnuté sexom a zužovalo svoju prezentáciu a prítomnosť v spoločnosti
na tieto otázky, ale najmä tým, že tento pápež naozaj považuje za
najdôležitejšie sociálne témy. Nebojuje proti rozvedeným ženám a sexuálnym
menšinám, ale proti „bôžiku peňazí“, ktorému sa ľudia oddali. Rodinu neohrozujú
homosexuáli, ale chudoba, nezamestnanosť, rozkrádanie, alkoholizmus, drogy či domáce
násilie. Tento pápež upriamuje pozornosť na reálne problémy a napriek tomu
ho jeho ovečky ignorujú, náboženskí šialenci ho dokonca nazývajú
slobodomurárom a na pochode si robia kortešačku politici, ktorí priviedli
túto krajinu na pokraj sociálnej priepasti. Takto vyzerá záujem o skutočný
život? Naozaj?
Nezazlievam ľuďom ich presvedčenie, že ľudský
život treba chrániť od počatia. Naozaj nie, mám k životu úctu. No podobne
ako v iných prípadoch rešpektujem tento názor len potiaľ, pokiaľ je
súčasťou ich osobného postoja, pokiaľ neslúži ako tlak na zmenu
legislatívy a obmedzenie práv tých,
ktorých sa to týka – teda žien. Viera nemôže ignorovať vedecké poznatky a zasahovať
do občianskych práv. A som presvedčený, že mnohí z toho rôznorodého
davu v Košiciach, ktorí tam prišli v úprimnej viere a odhodlaní vyjadriť
úctu k životu, by nesúhlasili s obsahom politizujúceho manifestu,
ktorý im napokon vnútila Konferencia biskupov Slovenska.
Na čo to teda všetko bolo dobré? Čo ukázal
uplynulý aktivistický víkend? Predovšetkým v ňom bolo primálo porozumenia.
Oba tábory pochodovali skôr proti sebe ako za niečo. Netýka sa to len týchto
otázok. Ako dlhoročný mierový aktivista cítim, že aj doterajšia stratégia
mierového hnutia je chybná, že je potrebné riešiť skôr príčiny ako následky
konfliktov. Nemá veľký zmysel „bojovať“ v uliciach za život, za mier, za
hocičo, ak ten boj nevyhráme u seba, ak nám uniká podstata, ktorá pramení
v našej každodennej činnosti a správaní. Náboženstvo je v tomto ohľade
také isté ako politika – živí sa dogmami a nespokojnosťou, nadradzuje
skupinový záujem nad porozumením, vytvára spory, nedorozumenia a konflikty.
Vojny, biedu a smrť neprekonáme snahou o porážku súpera, ale len
uvedomením si vlastnej zodpovednosti. Ak zmeníme svoje vzťahy, zmení sa i spoločnosť.
Nepotrebujeme náboženstvo lásky, potrebujeme lásku. Nepotrebujeme filozofiu
života, potrebujeme úctu k nemu. Nepotrebujeme mierovú politiku,
potrebujeme kultúru mieru. Nepotrebujeme ideológiu tolerancie, potrebujeme vzájomnú
ohľaduplnosť, dobrú vôľu a z nej plynúcu snahu o porozumenie pre
motiváciu niekoho, kto je iný ako my. Možno potom zistíme, že táto skúsenosť zdieľanej
blízkosti nám vyhovuje viac a nebudeme si navzájom ničiť život.