Nezávislý pozorovateľ, ktorý sa díva na
slovenskú realitu s odstupom a nadhľadom, musí až žasnúť, ako sa
politickým stranám podarilo urobiť z ochrany rodiny, ktorá je chránená
zákonom celé desaťročia, ústredný politický problém a hlavnú tému
prezidentskej kampane. Ešte zarážajúcejšie je, ako na túto udičku skočili
voliči. Nežiadajú od svojich zástupcov väčšiu ochranu ľudí ohrozených
nezamestnanosťou a kriminalitou, nežiadajú ochranu slabších,
handicapovaných a diskriminovaných, ale vedú vášnivé diskusie o tom,
ako by mala vyzerať správna rodina a kto si ju viac váži.
Do tejto emóciami nabitej atmosféry sa
pokúsim vstúpiť kacírskou otázkou, či za naše problémy nemôže práve prehnaný
dôraz na rodinu. Iste, môže sa to zdať šokujúce, zvlášť v prostredí vybičovanom
hysterickými záchvatmi preukazovania verejnej lojality k rodine. Veď kto
by neľúbil svoje deti, svojich rodičov a súrodencov? Každý politik vie, že
na verejnosť najlepšie zapôsobí zdôrazňovaním svojej oddanosti k rodine,
hoci vyznanie „milujem svoju rodinu“ má asi taký význam ako vyhlásenie „rád
dýcham“. Je teda rodina skutočne tou najvyššou hodnotou?
Jeden z prvých mysliteľov, ktorý túto
zdanlivo samozrejmú tézu spochybnil, bol americký politológ Edward Banfield
známy predovšetkým svojou klasickou knihou Morálny
základ zaostalej spoločnosti (1958). Hneď na úvod treba zaujatých čitateľov
upozorniť, že Banfield nebol nijaký liberál. Bol poradcom troch republikánskych
prezidentov (Nixona, Forda a Reagana) a do konca života žil v usporiadanej
rodine. Pozorovanie vzťahov v malej juhotalianskej obci, odkiaľ pochádzala
jeho manželka, ho však priviedlo k rozpracovaniu teórie o tzv. amorálnom familizme. Banfield opísal
situáciu, ako rodinná solidarita znížila dôveru v politické spoločenstvo
ako celok. Dedinčania svoj úspech nespájali s úspechom vlasti a občianskej
spoločnosti, ale snažili sa maximalizovať výhody svojej rodiny všetkými
dostupnými prostriedkami bez ohľadu na to, aký dopad to malo na širšiu
spoločnosť. Úsilie obetovať verejné blaho bezprostredným sebeckým výhodám pre
vlastnú rodinu označil Banfield za jeden z hlavných rozlišovacích znakov
mafie. Americký mysliteľ predpokladal, že zaostalosť tejto spoločnosti
bezprostredne súvisí s neschopnosťou dedinčanov konať pre spoločné dobro
širšieho celku alebo pre akýkoľvek iný cieľ presahujúci bezprostredný záujem
ich rodiny. Tieto úvahy potvrdil výskum Alberta Alesina a Paoly Giuliani
zhrnutý do štúdie Moc rodiny (2007).
Na vzorke 80 štátov dokázal, že tam, kde sú rodinné väzby najslabšie, je úroveň
občianskej a politickej angažovanosti najsilnejšia a dôvera v spoločnosť
najvyššia. Celkom pochopiteľne sa na prvých priečkach spoločenskej
angažovanosti a súdržnosti umiestnili vyspelé severské demokracie a najzaostalejšie
štáty tvoria chvost tabuľky s najsilnejším dôrazom na rodinu.
Je teda najvyšší čas, aby sme sa zamysleli
nad tým, či toľko zdôrazňovaná úloha rodiny by mala byť naozaj tou najvyššou
hodnotou. Podľa môjho názoru je fetišizácia rodiny priamo zodpovedná za stav
klientelizmu, korupcie a rozkrádania v tejto krajine. Je vyjadrením
ľahostajnosti voči spoločenskej zodpovednosti, apatie voči verejnému životu a v neposlednom
rade sociálneho egoizmu. Uzavreté rodinné klany fungujú skôr ako základné bunky
organizovaného zločinu, než základné bunky spoločnosti, ich jediným cieľom je
profit vlastných členov za akúkoľvek cenu, aj na úkor ostatných spoluobčanov.
Navzájom si nedôverujú, odmietajú vzájomnú pomoc (okrem prípadov, keď ide o spoločný
zisk) či dokonca bránia ostatným v dosiahnutí úspechu, lebo veria, že
šťastie iných by mohlo poškodiť ich vlastné záujmy. A toto sebectvo
posväcujú silným náboženským založením, ktoré je viac tradíciou ako živou
vierou. Lebo v konečnom dôsledku si pri konflikte rodiny s cirkvou vždy
vyberajú rodinu, ktorá je pre nich najvyššou formou identity. Práve pre tieto
spoločné prvky dával Edward Banfield amorálny familizmus do súvislosti s mentalitou
mafie.
Rodinkárstvo je prekliatím tejto
spoločnosti. Ničí v nás prirodzenú sociálnu solidaritu i obyčajnú ľudskosť,
deformuje všeľudské hodnoty a škodí spoločnosti. Človeku, ktorý tvrdí, že
na prvom mieste je u neho rodina, by nemali zveriť verejné zdroje. Ak
chceme zmeniť Slovensko k lepšiemu, nemusíme sa vzdať rodiny, ale musíme
opustiť familizmus ako deštruktívnu ideu, musíme posilňovať spoločenské väzby,
zdieľanú zodpovednosť a spoločné ciele. Nie rodina, ale spoločnosť by mala
byť priorita. Lebo ak sa darí spoločnosti, darí sa aj rodinám. No ak sa darí rodinným
klanom, trpí tým celá spoločnosť.